Bosna a Hercegovina za rakousko-uherské okupace

Ale v jeseni (1878) začalo vojsko odcházať. Postupne a nebadane bývalo ho stále menej a menej. Ostali len oddiely žandárstva. Obsadzovali byty a pripravovali všetko na stály pobyt. Súčasne začali prichádzať úradníci, drobní a vyšší zamestnanci s rodinai a so služobníctvom a za nimi majstri a odborníci na tie práce a živnosti, ktorých dovtedy u nás nebývalo. Prišli sem dokonca aj Česi, Poliaci, Chorváti, Maďari a Nemci.

Spočiatku sa zdalo, že prichádzajú len tak, ako koho vietor doniesol, akoby sa tu mali zdržať iba dočasne, žiť s nami viac-menej životom, ktorým sa tu žilo od vekov, akoby civilné vrchnosti mali ešte na istý čas pokračovať v okupácii, ktorú začalo vojsko. Medzitým sa každým ďalším mesiacom počet cudzincov jednostaj zväčšoval. Ale čo svet v kasabe najväčšmi prekvapuje a napľňa údivom i nedôverou, nie je tak ani ich počet ako nepochopiteľné a nedohľadné plány, ich neúnavná pracovitosť a vytrvalosť, s akou pristupujú k svojim prácam. Tito cudzinci nemajú pokoja a nikomu pokoj nedajú. Zdá sa, že si zaumienili svojou neviditeľnou, ale stále citeľnejšou sieťou zákonov, nariadení a predpisov obkľúčiť aj sám život s ľuďmi, zvieratami a mŕtvymi vecami a zmeniť všetko a pohýbať všetkým okolo seba: aj vonkajším vzhľadom kasaby aj zvykmi a povahami ľudí od kolísky až po hrob. Všetko to robia pokojne a bez veľa rečí, bez nátlaku, popudzovania a tak, že sa človek nemá proti čomu vzpierať. Ak sa stretnú s nepochopením, alebo odporom, hneď zastanú, kdesi sa nevidteľne dohovoria, zmenia podľa potreby len smer a spôsob svojej práce, a predsa uskutočnia to, čo si zaumienili. Každé podujatie, ktoré začínajú, zdá sa byť bezvýznamné, až nezmyselné. Premeriavajú akúsi lúku, značkujú stromy v lese, prehliadajú záchody a kanály, koňom a kravám prezerajú zuby, skúšajú váhy a závažia, ľudí sa vypytujú na choroby, na mená a počet ovocných stromov, na druhy oviec a hydiny. (Zdá sa, akoby sa hrali, také sú nepochopiteľné a bezvýznamné všetky tieto ich práce v očiach sveta.) Všetko, čo robili s toľkou pozornosťou a usilovnosťou, kdesi utonie, ani čo by sa navždy prepadlo. No o niekoľko mesiacov, ba často aj o rok potom, keď sa na to medzi ľuďmi úplne zabudlo, vysvitne naraz zmysel naoko nezmyselného a dávno zabudnutého konania: zvolávajú sa do konaku strostovia jednotlivých machál a oznamuje sa im nové nariadenie o rúbaní lesa, o boji proti týfu, o spôsobe predávania ovocia a sladkostí alebo o predaji dobytka. A tak čo deň, to nariadenie. Každé nariadenie v niečom obmedzuje alebo čímsi zaväzuje a život mesta či dediny a s ním aj všetkých ich občanov sa komplikuje a zamotáva.

No v domoch, a to nielen v tureckých, ale aj srbských sa nič nezmenilo. Tu sa žilo, pracovalo a zabávalo po starom. Chlieb sa miesil vo vahanoch, káva sa pražila na kozube, bielizeň sa varila v kadiach a prala v lúhu, ktorý ženám zožieral a doráňal prsty, tkalo sa a vyšívalo na krosnách a rámoch. Staré obyčaje na oslavách a svadbách i na sviatky sa dôsledne dodržiavali, o nových, ktoré priniesli cudzinci, sa len tu i tam šepkalo ako o niečom neuveriteľnom a ďalekom. Skrátka, robilo a žilo sa ako vždy predtým a ako sa vo väčšine domov bude robiť a žiť ešte aj pätnásť až dvadsať rokov po okupácii.

Vonkajší vzhľad kasaby sa však viditeľne a rýchle menil. Ľudia, ktorí vo svojich domoch dôsledne dodržiavali starý poriadok a ani nepomýšľali na zmenu, s týmito zmenami v meste sa v podstate zmierovali a prijímali ich po kratšom či dlhšom údive a šomraní. Prirodzene, aj tu, ako to vždy a všade v podobných prípadoch býva, nový život znamenal zmes starého a nového. Staré pojmy a staré hodnoty sa dostávali do rozporov s novými, navzájom sa miešali, alebo žili vedľa seba, akoby čakali, kdo koho prežije. Ľudia počítali na zlatky a grajciare, ale práve tak aj na groše a pare, merali na oky a kvintíky, ale aj na metre a na kilá, určovali lehoty platenia a dodávok podľa nového kalendára, ale ešte častejšie podľa starých sviatkov: na Ďura, na Michala. Podľa prirodzeného zákona kládli odpor všetkému, čo bolo nové, ale nešli v tom do krajnosti, lebo pre väčšinu býva život významnejší a dôležitejší ako sám spôsob, ktorým žijú. Len jednotlivci, ktorí boli výnimkou, prežívali skutočnú hlbšiu drámu boja medzi starým a novým.

Ivo Andrić, Most na Drine, Bratislava 1983, s. 115-116.